Spoločnosť. Slovo vyjadrujúce zoskupenie ľudí na určitom mieste, v určitom čase, s určitými pravidlami. Spoločnosť máme vo zvyku chápať ako nejakú externú silu mimo nás. Niekoho alebo niečo, čo určuje to, ako sa máme správať, vyjadrovať, aké hodnoty máme zastávať, čo je a nie je prípustné...
V skutočnosti sme spoločnosťou my. Každý jeden z nás je jej súčasťou, či už sa mu to páči, či nie. Každý jeden z nás je súčasťou nejakej spoločnosti vo vnútri väčšej spoločnosti, ktorá sa nachádza zas vo väčšej, až po celosvetovú. Tým, že sme súčasťou nejakej spoločnosti, máme aj isté povinnosti. Nie voči druhým, ale voči sebe. To, že patríme do nejakej spoločnosti nám dáva moc utvárať „tvár“ tejto spoločnosti, a z toho plynú práve spomínané povinnosti.
Keďže sme tvory spoločenské, teda potrebujeme niekoho, s kým sa môžeme porozprávať, podeliť sa o zážitky, pocity, dojmy a podobne, máme povinnosti vytvárať také hodnoty, ktoré zaistia naše zotrvanie v spoločnosti. Isté nepísané pravidlá, konsenzy ak chcete, ktoré stanovia isté hranice, v rámci ktorých sa budeme „pohybovať“. Môže sa zdať, že je to skôr o povinnosti voči iným, no v skutočnosti sú to povinnosti voči nám samotným, ak chceme byť súčasťou nejakej spoločnosti. Prečo? Pretože tým, že prijmeme nejaké tie pravidlá, obmedzíme seba samých. Nie tých, ktorí sú jej súčasťou, ale seba. Žiadna spoločnosť nemá také pravidlá, ktoré by vyhovovali úplne všetkým po všetkých smeroch. Vždy si niekto musí ukrojiť zo svojej osobnej slobody preto, aby mohol byť súčasťou.
Ako to už býva, najviac si presadí ten najsilnejší. V podstate sa z niekoho stane vodca danej spoločnosti a on si viac-menej slobodne určuje, čo je alebo nie je prípustné. V podstate spoločnosť je teda miniatúrny štát bez hraníc.
Každý nový člen sa musí zaradiť na určitý stupeň v rámci danej spoločnosti. Hierarchia bohužiaľ takmer nikdy nepustí. Môžeme sa šplhať smerom buď nahor, alebo byť rebríkmi pre iných, schopnejších, ktorí sa tam dostanú skôr ako my.
Kruté môže sa zdať, ale tak to je. Tak si to my, ako členovia, nadstavujeme. Podľa toho sa správame, konáme a snažíme sa čo najviac priblížiť vodcovi skupiny. Dôvod, prečo konáme presne, alebo viac-menej presne, podľa stanovených pravidiel je ten, že chceme spĺňať istý ideál, vďaka ktorému sa dostaneme na vrchol, prípadne čo najbližšie k vrcholu, s čím sa spája aj moc nad danou skupinou/spoločnosťou.
Neraz je to boj seba proti sebe. Zapieranie toho, kým sme, len pre uznanie, postavenie, moc. Pre chvíľkový pocit falošného šťastia, kedy je naše ego masírované zo všetkých strán. A aj keď je to v danej chvíli asi to najlepšie, čo sa človeku môže stať, keď je sám, ľutuje mnohé veci, ktoré povedal, spravil, len preto, aby si udržal alebo vylepšil svoje postavenie v rámci tej danej spoločnosti.
Na čo je teda dobré potláčať to, kým sme? Pre uznanie? Úspech? Masírovanie ega? Čo to komu dá? Každý sa narodí ako jedinečná bytosť. Načo sa teda „opičiť“ po iných? Často sa zabúdame pýtať, či to stojí za to...
Toto je reálny život v rámci spoločnosti. Takto väčšina z nás žije dnes a denne. Lenže spoločnosť by nemohla existovať, nebyť ľudí. Spoločnosť bez ľudí nebude nikdy, ale ľudia bez spoločnosti budú existovať vždy. Nepotrebujeme lídra nato, aby nám hovoril čo máme robiť, ako sa správať, čo si obliekať, aké názory zastávať. To si dokážeme určiť aj my. Každý jeden z nás. Byť jedným z davu je síce jednoduchšie, než kráčať sám, lenže sú isté miesta, situácie, skúsenosti, ku ktorým sa ako členovia davu nikdy nedostaneme.
Niekto môže namietať, že spoločnosť je potrebná, aby sa zachovali isté pravidlá, ktoré zabránia násiliu a podobne. Takému človeku odpoviem len jedno – hlúposť! Pravidlá dodržujú len tí, ktorých majú chrániť a ten, čo chce, ich aj tak poruší. Možno ho chytia a bude potrestaný, ale väčšinou je pravdou bohužiaľ opak.
Ľudia nepotrebujú spoločnosť na to, aby vedeli, čo je správne, ako sa majú správať, aké hodnoty zastávať, čo si obliecť a podobne. Na to všetko si vystačia sami. Človek nepotrebuje pravidlá preto, aby vedel ako konať v akej situácií. Potrebuje len poznať sám seba. Potrebuje vedieť oceniť slobodu jednotlivca a v žiadnom prípade mu ju neupierať žiadnym spôsobom. Dajte slobodu druhým a sloboda príde aj k vám. Kde je sloboda, tam je mier. Kde je mier, tam je šťastie. Jediné, čo je skutočne nutné a potrebné je uvedomiť si, vidieť, krásu rôznorodosti a rešpektovať slobodu. Nič viac, nič menej. Nechajte druhých byť takými, akí chcú byť a zároveň dovoľte sebe byť tými, ktorými byť chcete. Rešpektuje slobodu a sloboda príde aj k vám. Rešpekt slobody vedie k naučeniu sa nesúdiť a neodsudzovať, lebo nikdy nepoznáme to, čím druhý človek prechádza, čo cíti, ako vníma. Vidíme len to, čo nám sám ukáže. Každý je sám strojcom svojho šťastia. To mu spoločnosť nedá...
Komentáre