„Ďalší typický večer!“ pomyslel som si.
Vonku lialo, fúkal studený vietor, a mňa čakala cesta domov. Vôbec som sa netešil na tie hnusné, špinavé ulice. Jednoliatosť tejto štvrte bola ubíjajúca. A v kombinácií s „úžasne krásnym, povznášajúcim počasím“....
„Ešte dve minúty! Sprosté dve minúty!“ zafrflal som.
Nemohol som odísť ani o sekundu skôr. Moja šéfka bola príliš poctivá nato, aby pustila niekoho preč skôr. Ako keby dve minúty niečo zmenili.
A tie štetky od vedľa, z tej zafajčenej kancelárie, mi neskutočne liezli na nervy. Boli ako sliepky! Furt len kotkodákali! Mali ich zavrieť do kurína! Aspoň by boli medzi svojimi! Vypelichané staré slepice! Vyjazdené ako diaľnica! Keby som bol v Antarktíde, oni tam na jednej strane, na druhej tučniak, no, objal by som toho tučniaka.
Začal som si ich predstavovať, ako sedia niekde na bydle alebo na vajciach. Hneď som mal lepšiu náladu.
„Konečne!“ pomyslel som si radostne, len čo odbilo šesť hodín.
Tešil som sa domov. Konečne som mohol ísť preč z toho slepačinca a užiť si víkend v tichu.
Kráčal som ulicami, stále lialo a stále fúkal vietor. Ešteže na rohu jednej neďalekej budovy bola kaviareň. Vlastne viac krčma, než kaviareň. Chodil som tam na pohárik po obzvlášť náročných dňoch.
Len čo som vošiel, udrel mi do nosa typický štipľavý dym z cigariet. Rozhliadol som sa po nejakom voľnom stole. V ten večer tam bolo neobvykle plno. Pri všetkých stoloch sedeli ľudia. Najmä mladí a starci. Samozrejme, všetci pomaly na mol. Len pri jednom stole bolo voľno. Vlastne sedela tam len jedna žena. Osamotene, v tichosti, nič pred sebou.
Bola príťažlivá. Tmavé vlasy, čierny kostým, štíhla postava. Zaujala ma, tak som sa rozhodol skúsiť šťastie.
„Máte tu voľno?“ spýtal som sa jej.
„Pokojne sa posaďte,“ odvetila nezaujato.
„Ďakujem, nerád by som vás obťažoval.“
Nepovedala na to nič. Hľadela niekam do priestoru a mňa si absolútne nevšímala. Evidentne ju nezaujímal žiaden muž ako ja. Niekto v strednom veku, kto nepatril medzi tie solventnejšie vrstvy ľudí. Svedčil o tom aj smer, ktorým sa pozerala. Na svalnatého mladíka, ktorý vystavoval vypracované telo na obdiv dievkam naokolo.
„Ďalšie sliepky!“ zafrflal potichu.
„Prepáčte?!“ ozvala sa tá žena. „Máte snáď niečo proti ženám?“
„Nie, proti ženám nie!“ vybuchol som. „Ale proti hentakým sliepkam, čo sú ako fajkomaty a fotobunky! Tie by som strieľal!“
„Fajkomaty? Fotobunky?“ čudovala sa.
„A čo iné sú?“ spýtal som sa jej. „Len fajkomaty a fotobunky! Dáte im päť libier a už idú na kolená! Len čo uvidia nejakého svalnáča, už sa otvárajú! Presne ako fotobunky!“
„Ste zatrpknutý!“ zvolala zhnusene.
„Zatrpknutý? Ja že som zatrpknutý?“ neveril som vlastným ušiam.
Čo mi mala taká krava, ako ona, čo hovoriť? Čo vlastne vedela? Jej sa žilo dobre! Bola pekná, pri peniazoch, ale čo ja? Na mňa sa všetci pozerali ako na úbožiaka!
„Čo vy vlastne viete?“ pokračoval som. „Vám sa žije dobre! Máte drahý kostým, takže netrpíte nedostatkom peňazí! Istotne ste spokojná so svojím životom! Ste pekná, takže tiež istotne nie ste sama! Ale pozrite sa na mňa! Ja sa môžem snažiť ako chcem, a aj tak budem len úbožiak v ošúchanom kabáte!“
„To si myslíte?“ začala sa smiať. „Ste skutočne tak naivný? Myslíte si, že každý, kto má peniaze, kto je fyzicky krásny, sa má dobre?“
„A nie?“ spýtal som sa jej.
„Pozrite sa,“ začala hovoriť pokojnejšie, „to, že si myslíte, že to tak je, ešte neznamená, že to tak je. Nie každý je spokojný s tým, ako sa má. Niekto má všetko a pritom nič. Niekto nemá nič a pritom všetko.“
„Nesnažte sa moralizovať!“ odsekol som.
„Ste strašne obmedzený a zatrpknutý!“ okríkla ma. „Ľutujem, že som vám dovolila prisadnúť si! Nechajte ma a odsadnite si!“
„Piča!“ pomyslel som si a odchádzal som preč.
Pri dverách tej krčmy som si uvedomil, že ani ten buzerant čašník sa neunúval dotiahnuť svoju masívnu riť k stolu, aby som si mohol objednať.
Znechutene som kráčal domov. Bolo mi jedno, že lialo, a že som bol premočený. Mal som také nervy na všetko a všetkých, že keby mi niekto dal do ruky zbraň, tak by som strieľal ľudí na počkanie. Priamo medzi oči. Jedna strela, jedna smrť.
Konečne brána! Už ostávalo len nájsť kľúče vo vreckách a hor sa do postele!
„Dobrý večer,“ pozdravil ma jeden sused, ktorý práve niekam odchádzal.
„No ako komu,“ odvetil som a vošiel do brány.
Rozhodol som sa ísť po schodoch. Musel som nejako zo seba vypumpovať svoj hnev. Dupal som ako slon a dúfal, že tým vyruším čo najviac susedov. Aj tak prevažná väčšina bola geriatria. Vlastne celý dom bol ako domov dôchodcov. V každom byte bola nejaká stará ropucha alebo plesnivý vôl, ktorí sa zmohli len na úsmev cez pohár.
Prišiel som domov, zhodil mokré veci a usadil sa za telku. V správach nehovorili nič iné, len informácie, ktoré dvíhali človeku krvný tlak a privádzali ho do infarktových stavov. Vypol som to.
„Tá stará krava!“ skríkol som, len čo sa z bytu nad mnou ozvalo buchnutie. „Čo tam zas robí? Skáče saltá? Mala by chodiť na bahenné zábaly, zvykať si na zeminu! Aj tak to čoskoro zabalí!“
Vybehol som na poschodie a všetkou silou trieskal na jej dvere.
Len čo otvorila, pustil som sa do nej: „Čo si o sebe myslíte? Kto má neustále počúvať to vaše trieskanie? Vyrábate si snáď vlastnú truhlu? Musíte deň čo deň toľko trieskať?“
„Upokojte sa pán sused!“ vyzvala ma. „Nervy ešte nikomu nepomohli! Ešte dostanete infarkt a čo ja potom s vami budem?“
„Vy sa o moje zdravie nestarajte!“ skríkol som. „Radšej sa postarajte, aby ste dlho netrvali! Už mám toho vášho trieskania plné zuby! Deň čo deň! Od rána do večera! Koľko krát ešte vám budem hovoriť, že je to neznesiteľné?“
„No dovoľte!“ ohradila sa.
„No nech sa páči! Na cintorín je to dolu schodmi a ulicou na pravo!“ odsekol som a posunul sa od dverí, aby videla, že to myslím vážne.
V tom sa jej niečo mihlo v rukách a ja som pocítil neuveriteľnú bolesť v oblasti rebier. Trčal zo mňa kuchynský nôž. Pomaly som sa zviezol k zemi. S každým výdychom zo mňa unikal život a tá stará vrahyňa stála nad mnou, so sadomasochistickým úsmevom na tvári.
„Teraz sa už budeš smiať aj ty!“ povedala potichu a podrezala mi hrdlo. „Pekne od ucha, k uchu! Aby si si zapamätal, že zlo plodí len zlo.“
Komentáre