Zem. Je to jediná planéta, ktorú poznáme, kde je život. My sme ten život. My, zvieratá a rastliny. Nikde v okolí nás, ani v blízkych sústavách sme život nezaznamenali. Ak tam je, potom o ňom nevieme.
Za celé tisícročia našej existencie sme sa s externým inteligentným životom nestretli. Áno, sú síce ľudia, ktorí tvrdia, že zažili tie tzv. blízke stretnutia, ale celosvetovo sa zdá, že tam niekde, mimo hranice našej planéty, inteligentný život nie je.
Človeku napadanú dve otázky:
1 – skutočne tam niekde nie je nijaký inteligentný život?
2 – ak je, prečo sa s nami ešte nespojili?
Na prvú z nich by som odpovedal, že inteligentný život tam niekde vo vesmíre je. Je bláznovstvo myslieť si, že zo všetkých tých miliárd galaxií sme my jediný život.
Na druhú by som odpovedal: „Ak je? Je! Prečo? Možno nie je natoľko technologicky rozvinutý. Možnože je jednoducho priďaleko. Ale skôr si myslím, že o nás táto inteligencia už dávno vie. Nejaká tam vonku istotne. Prečo sa s nami teda nespojí? No... úprimne? Nespravil by som to ani ja sám.“
Ak sa pýtate prečo, je to jednoduché. Načo vytvárať kontakt s druhom, ktorý si neváži vlastnú planétu? Takým tempom, ako ju MY zabíjame, nepotrváme dlho. Jednoducho to nemá zmysel. Ak si nevieme vážiť svoj svet a seba samých, prečo by si tie inteligentné bytosti mali myslieť, že si budeme vážiť ich? Prečo by sa mali pokúšať o kontakt s druhom, ktorý dokáže len vraždiť, ničiť, drancovať?
Odpovedzte si každý sám...
Hovorím sám za seba: „Ja by som sa s našim druhom nespojil. Nie len preto, že ničíme svoj vlastný svet tempom, ktoré nemá obdoby, ale aj preto, že nechcel by som mať nič spoločné s druhom, ktorý nie je schopný udržať sa na uzde. Ktorý si berie viac, než potrebuje a to, čo nespotrebuje, jednoducho vyhodí, zničí. Nechcel by som mať nič s druhom, ktorý si nevie vážiť život. Keby som bol mimozemšťan a díval by som sa na nás ako na druh, len by som neveriaco krútil hlavou. Zabíjame sami seba. Nie v rámci vojen, ale tým, že ničíme vlastný svet a nie sme schopní si uvedomiť, že ak ho zničíme, zničíme seba. A tak sa veselo pre chamtivosť vrháme do priepasti vlastného konca. Slepí k tomu, že my sme tí, ktorí zabijú samých seba. Pochybujem totiž, že vo vesmíre je inteligentný život, ktorý by nás chcel vyhladiť. Netvrdím, že to tak byť nemôže, ale je to nepravdepodobné. Keby potrebovali mimozemšťania suroviny, je ich plný vesmír. Prečo by mali teda chcieť zničiť práve nás, keď v okolí je toľko zdrojov? Zamyslite sa trochu. A prečo by mali chcieť ničiť život, ak by sami dobre vedeli, že život je to najcennejšie, čo môže byť? Cudzia rasa, ktorá by hľadala inteligentný život by si podľa mňa presne toto myslela. Takže nie, sám by som sa s nami nespojil. Chcete ešte jeden dôvod? Nechcel by som mať nič s rasou, ktorej by som nemohol veriť, že nebude chcieť z vlastnej chamtivosti zničiť mňa.“
Hovoríme si ľudia, ale okolo ľudskosti sme prakticky ani neprešli. Aj tie menej inteligentné tvory (zvieratá) si vážia život viac, ako my „najinteligentnejší“ druh na Zemi. Zabíjajú len keď musia. Berú si len toľko, koľko musia. My robíme presný opak. Takže kto je tu inteligentnejší? Kto je „ľudskejší“?
Komentáre