Jin's blog

Raz som dostal otázku – čo je to život?

Môže sa to zdať zvláštne, ale nevedel som odpovedať. Niekto by povedal, že život je veľké tajomstvo. Niekto ďalší zas, že život je boj. Iný by odpovedal, že život je uvedomovanie si toho, čo robíme, prežívame, cítime a podobne. Pre niekoho je život toto všetko, pre ďalšieho nič z toho. Každý človek si odpovie po svojom. Ja som odpovedať nevedel.

Napadli mi všetky tieto odpovede, ale ani jedna z nich podľa mňa nebola dostačujúca. Začal som uvažovať nad tým, na čo sa pýta snáď každý – aký zmysel má život? – pretože zmysel života bol podľa mňa odpoveďou na to, čo vlastne život je. Nech som sa snažil, ako som chcel, všetky odpovede, ku ktorým som sa dostal boli len útržkami. Nekonečnými možnosťami. V mojom vtedajšom ponímaní mohol byť zmysel života, teda aj život samotný, všetkým a zároveň ničím.

Jediná vec, ktorou som si bol 100% istý, bola, že každý život sa raz skončí. Že všetci, bez výnimky, raz umrieme. Skôr či neskôr. Ironické na tom bolo, že práve fakt smrteľnosti sa stal odrazovým mostíkom pre skúmanie toho, čo život je.

Uvedomil som si, že vlastne umieram. Už od počatia. Každú jednu sekundu som bližšie ku svojej smrti. Celý čas len umieram. Veľmi pomaly. Tak pomaly, že si to vlastne poriadne ani neuvedomujem. Ironické – život je pomalé umieranie. Lenže to mi nestačilo. Hnevalo ma to. Na čo je život, ak vlastne celý čas len umieram? Je možné vôbec žiť?

Odpoveď? Áno, je možné žiť. Skutočne žijem len v tomto momente. Tu a teraz. Nie pred sekundou, ani o sekundu, ale tu a teraz. V tomto jedinom momente.

Prišlo mi strašne smiešne, keď som si uvedomil, že či už žijem alebo umieram, tak či tak som mŕtvy. Je jedno, ako sa na to človek díva, či ako na proces neustáleho umierania, alebo prežívanie istého časového obdobia, aj tak je vlastne mŕtvy. Nie teraz, možno ani za rok, možno ani za sto, a možno už za hodinu. Niekde v budúcnosti je mŕtvy a nijako sa tomu nevyhne. Ešte vtipnejšie mi prišlo uvedomenie si, že vlastne sme chodiace mŕtvoly, ktoré si len určitý čas uvedomujú svoju existenciu. A potom, že filmy so zombie témou sa nezakladajú na skutočnosti...

Z tohto poznania mi vzišla na um myšlienka, že život je vlastne smrť. Že technicky vzaté sú oba tieto fenomény jedným a tým istým. Jednou a tou istou vecou. A tak som sa začal zaoberať smrťou.

O: Ako viem, že žijem?

Schválne, skúste si odpovedať....

Neviete. Nik nevie, či žije. Ako by aj mohol? To, že si uvedomujeme svoje konanie? Svoje pocity, rozhodnutia? To ešte neznamená, že žijeme. Znamená to len toľko, že máme vedomie. Ale ako vieme, že žijeme? Z druhej strany, nazvime to – zo záhrobia, sa ešte nik nevrátil. Nik nepovedal, ako to vlastne je. Či ten, čo umrie aj reálne umrie. Či ten tunel, ktorý opisujú stovky ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, aj keď reálne mŕtvi nikdy neboli, či práve ten nie je akousi bránou do nového života, nového bytia.

Svojim spôsobom je táto myšlienka zvrátená. Technicky vzaté hovorí, že smrť je prechod z jednej maternice do inej. Môžeme si to predstaviť ako to, že sa z nás opäť stáva spermia, ktorá cez „tunel“ mieri k vajíčku a začne tvoriť nový život. Nových nás, na inom mieste, v inom čase a inej rodine. Ak to takto je, potom existencia reinkarnácie je fakt.