Celý život si naivne myslíme, že niečo vlastníme. Že to, čo si kúpime za peniaze, vymeníme s niekým iným alebo dostaneme od niekoho, sa stáva naším vlastníctvom. Že tá vec, ten daný predmet, po ktorom sme túžili nám zrazu patrí.
Vlastníctvo je len ilúzia. V skutočnosti nám nikdy nič nepatrí. Nepatria nám veci, ktoré nosíme. Ani byty, v ktorých bývame. Dokonca ani autá, ktoré nás vozia. Ale zo všetkého najviac si nepatríme ani my. Nepatria nám naše telá, ani životy.
Radikálne? Istotne! Nereálne? Vôbec!
Všetko hmotné v tomto svete sa raz skončí. Nie len v tomto svete, ale aj v celom vesmíre. Pretransformuje sa to do niečoho iného. Tak je to aj s nami, našimi životmi a telami. Náš život, presne ten, ktorý teraz vedieme, sa zmení len na spomienku v mysli niekoho iného. Naše telo prestane po rokoch existovať a zmení sa na prach, živnú pôdu pre iné organizmy, na minerály a kopu kostí. V podstate my prestaneme existovať.
Niekto sa spýta – ako je možné, že mi nepatrí môj život?
Odpoveďou je, že ak vás môže niekto o život pripraviť, potom vám patriť nemôže.
Niekto sa spýta – ako to, že mi nepatrí moje telo?
Telo je len bio-stroj. Bez vedomia sa nepohne. Nespraví krok, nenadýchne sa, nevstane a nebude vykonávať nejaké činnosti. Ak je raz telo bez vedomia, technicky vzaté je mŕtve. I keď v ňom napríklad prebiehajú isté prenosy dát, isté reakcie. Samo telo nezmôže nič. A zas a opäť platí, že ak vás môže niekto o vaše telo pripraviť, nemôže vám patriť.
Všetko čo je, všetko hmotné, je každému zapožičané len na určitú dobu. Všetko to je len v úschove, kým sa istá sila (Matka Príroda, Boh...) nerozhodne si vziať späť svoj majetok. Jediná vec, ktorá nám skutočne patrí je to, o čo nás nemôže nik pripraviť. Lenže môžeme prísť doslovne o všetko. O naše spomienky, o naše identity, telá, životy, autá, domy, rodiny, o všetko. Takže myslieť si, že mi niečo patrí, je skutočne naivné.
Komentáre